SILVESTER BAJAN – Ján Augustín Beňo, SDB
HOVOR, PANE,
TVOJ SLUHA POČÚVA
ROZJÍMANIA
Šieste revidované vydanie
Trnava 2022
S cirkevným schválením
Nihil obstat: Blasius Čaputa, Censor
Imprimatur: Mons. Joannes Orosch,
Archiepiscopus Tyrnaviensis, Trnava,
die 11 februarii 2021, N. 1265/21
Copyright © 1988, Ján Augustín Beňo
Copyright © 2021, Mgr. Jozef Gallovič
Kniha je vydaná po dohode a so súhlasom
Saleziánov dona Bosca – Slovenská provincia,
Bratislava, Slovenská republika.
Všetky práva vyhradené.
„Samuel dorastal, Pán bol s ním a ani jednému
z jeho slov nedal padnúť na zem, takže sa celý
Izrael... dozvedel, že Samuel ako prorok je
spoľahlivý.“
1 Sam 3, 19 – 20
z jeho slov nedal padnúť na zem, takže sa celý
Izrael... dozvedel, že Samuel ako prorok je
spoľahlivý.“
1 Sam 3, 19 – 20
PREDHOVOR
„Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie,
na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží
človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2 Tim 3, 16)
S vďakou voči Bohu prinášame šieste vydanie rozjímaní Hovor, Pane, sluha tvoj počúva, ktoré majú zaujímavú históriu. Prvé tri vydania (1983, 1988, 1989) siahajú do čias komunistickej totality, a preto ich vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme a tajne ich prenášali a distribuovali na Slovensko obetaví bratia a sestry s nie malým rizikom vzhľadom na prenasledovanie štátnou bezpečnosťou. Po nástupe novej éry náboženskej slobody vyšli v Spolku svätého Vojtecha v roku 1996 a súkromne pre vnútornú potrebu v roku 2007.
Keďže „Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (porov. Hebr 4, 12), pociťovala sa potreba ďalšieho vydania. Na podnet Mons. Jána Oroscha, trnavského arcibiskupa, rozjímania prešli obsahovou cenzúrou a potrebnými jazykovými úpravami, aby mohli byť znova vydané a užitočné pre dobro kresťanského ľudu v súčasných okolnostiach nového odporu voči Bohu a Cirkvi. On sám spomína: „Už vo svojej ranej mladosti som čerpal duchovnú posilu z náboženskej literatúry otca Janka Beňa.“
Dôležitosť poznania a počúvania Božieho slova vo Svätom písme svätý Hieronym vyjadril známym výrokom: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista“, ako aj Druhý vatikánsky koncil: „V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života“ (Dei verbum 21).
Toto vydanie je obohatené o nový register evanjeliových statí a tiež o paralelné evanjeliové miesta, ktoré sa uvádzajú v záhlaví rozjímaní. Bol pridaný aj liturgický kalendár s evanjeliovými časťami príslušných dní s odkazmi na číslo rozjímaní. Chceli sme vyjsť v ústrety tým, ktorí namiesto chronologického denného rozjímania nad evanjeliom uprednostňujú poradie liturgických čítaní. Pred týmito doplnkovými časťami sa nachádza slovo o autorovi.
V liturgii voláme: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené. A obnovíš tvárnosť zeme.“ Vtedy si zvlášť uvedomujeme, že každý človek a každé ľudské dielo sa potrebuje neustále očisťovať a obnovovať Duchom Svätým.
S dôverou v prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v každom ľudskom srdci a v Kristovej Cirkvi znovu vydávame tieto rozjímania nad Božím slovom s nádejou, že budú užitočné „na každé dobré dielo“.
S vďakou voči Bohu prinášame šieste vydanie rozjímaní Hovor, Pane, sluha tvoj počúva, ktoré majú zaujímavú históriu. Prvé tri vydania (1983, 1988, 1989) siahajú do čias komunistickej totality, a preto ich vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme a tajne ich prenášali a distribuovali na Slovensko obetaví bratia a sestry s nie malým rizikom vzhľadom na prenasledovanie štátnou bezpečnosťou. Po nástupe novej éry náboženskej slobody vyšli v Spolku svätého Vojtecha v roku 1996 a súkromne pre vnútornú potrebu v roku 2007.
Keďže „Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (porov. Hebr 4, 12), pociťovala sa potreba ďalšieho vydania. Na podnet Mons. Jána Oroscha, trnavského arcibiskupa, rozjímania prešli obsahovou cenzúrou a potrebnými jazykovými úpravami, aby mohli byť znova vydané a užitočné pre dobro kresťanského ľudu v súčasných okolnostiach nového odporu voči Bohu a Cirkvi. On sám spomína: „Už vo svojej ranej mladosti som čerpal duchovnú posilu z náboženskej literatúry otca Janka Beňa.“
Dôležitosť poznania a počúvania Božieho slova vo Svätom písme svätý Hieronym vyjadril známym výrokom: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista“, ako aj Druhý vatikánsky koncil: „V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života“ (Dei verbum 21).
Toto vydanie je obohatené o nový register evanjeliových statí a tiež o paralelné evanjeliové miesta, ktoré sa uvádzajú v záhlaví rozjímaní. Bol pridaný aj liturgický kalendár s evanjeliovými časťami príslušných dní s odkazmi na číslo rozjímaní. Chceli sme vyjsť v ústrety tým, ktorí namiesto chronologického denného rozjímania nad evanjeliom uprednostňujú poradie liturgických čítaní. Pred týmito doplnkovými časťami sa nachádza slovo o autorovi.
V liturgii voláme: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené. A obnovíš tvárnosť zeme.“ Vtedy si zvlášť uvedomujeme, že každý človek a každé ľudské dielo sa potrebuje neustále očisťovať a obnovovať Duchom Svätým.
S dôverou v prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v každom ľudskom srdci a v Kristovej Cirkvi znovu vydávame tieto rozjímania nad Božím slovom s nádejou, že budú užitočné „na každé dobré dielo“.
Vydavateľ
ÚVOD
Žijeme z Božej milosti v Cirkvi.
Tým však neprestávame žiť vo svete, kde sme vystavení najrozličnejším nástrahám.
Od rána do večera, po celý deň.
A každý deň.
Nie náhodou.
Zámerne.
Svet to tak chce.
A Boh to dopúšťa.
Kvôli našej výchove.
Preto ani Ježiš, náš Pán, nežiada Otca, aby vzal jeho učeníkov zo sveta. Len o to ho prosí, aby ich uchránil od takého myslenia,
ktoré sa protiví Božiemu a ktoré sa svet všemožne snaží do nich dostať.
Aby sa svetu tento zámer podaril, hľadá, ako by naplnil naše oči svojimi obrazmi, naše uši svojimi slovami a srdcia svojimi túžbami.
Ale pri tomto obliehaní nás Boh nenecháva samých.
Stále je s nami ako jemný poradca a nevtieravý pomocník.
Učí nás, čo máme robiť, povzbudzuje nás, a kde treba, aj bráni.
No nikdy nie proti našej vôli.
Vždy len natoľko, nakoľko mu to dovolíme, nakoľko to my chceme.
Jedno je však isté, že veľmi túži po tom, aby sme srdcom, svojou mysľou i svojimi skutkami len jemu patrili.
Ale aj svet by nás chcel mať celých pre seba.
A tak sa stávame predmetom trvalého a veľmi tuhého zápasu týchto dvoch mocností.
No nielen predmetom.
Aj dejiskom.
Lebo tento zápas sa odohráva v nás. A v nás sa aj rozhoduje, kto v tomto zápase zvíťazí – Boh alebo svet.
Keď náš Pán Ježiš Kristus hovorí o výsledkoch týchto každodenných a celoživotných bojov, smutne poznamenáva: Veľa je tých,
čo idú širokou cestou, cestou sveta, a málo tých, čo nastupujú na tú úzku a strmú, ktorou sa ide k Bohu.
Čo nasleduje, je náčrtok jednej stratégie, jedného spôsobu, ako čeliť útokom sveta a ako nad ním víťaziť.
Cirkev cez stáročia vyskúšala a odobrila už veľa takýchto spôsobov.
My na základe skúseností podávame a odporúčame ten, ktorý spočíva v častom, pravidelnom, spoločnom a do určitej miery
pripravenom prijímaní Božieho slova.
Prečo hovoríme: v častom?
Na túto otázku odpovedá žalmista slovami: „Blažený človek, čo... o (Pánovom) zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas...“ (Ž 1, 1 – 3).
A prečo odporúčame pravidelný styk s Božím slovom?
Najprv preto, že Božie slovo je našou základnou duchovnou stravou, ktorej prijímanie sa nemôže bez rizika regulovať našimi chuťami alebo nechuťami.
A potom aj preto, že je pre nás podkladom pre každodennú modlitbu. A slovo „každodenný“ znamená toľko ako „pravidelný“.
Ak hovoríme, že počúvanie Božieho slova má byť i spoločné, tým nechceme povedať, že by sa nemohlo konať aj individuálne. Ako spoločné ho odporúčame v tom význame, že pri jeho prijímaní používame spoločnú predlohu, dôležitú najmä dnes, keď sa kresťania stále viac dostávajú do diaspory.
Spoločnou predlohou sa medzi veriacimi, roztrúsenými pomedzi svet, vytvára vedomie užšej spolupatričnosti a pri náhodných alebo i naplánovaných stretnutiach im dáva príležitosť povedať si, kto ako pochopil tú stať z Písma, ktorá pripadá na ten deň, a tým si ju vzájomne aj objasniť.
Veľmi pomáha, ak sa Božie slovo podáva do určitej miery pripravené. Preto táto predloha ku každému úryvku posvätného textu pripája krátky komentár, niekoľko podnetov na zamyslenie, návod na uživotnenie a záverečnú zhrňujúcu modlitbu.
Osobitný význam tu má, prirodzene, komentár, keďže podľa slov apoštola Petra nikomu nie je dovolené vykladať si Písmo ľubovoľne.
Niektorí sú proti predlohám.
Vravia, že rozjímajúceho spútavajú, že ho zväzujú.
My hovoríme, že ho iba usmerňujú.
Pomáhajú mu asi tak ako matka dieťaťu, ktoré sa učí chodiť.
Ide teda len o niečo prechodné. Hoci treba aj to pripomenúť, že užitočná samostatnosť v tomto ohľade prichádza obyčajne len veľmi pomaly, a preto pomoc tejto príručky môže zostať aktuálnou aj pomerne dlhý čas.
Spomínaný komentár, ktorý tvorí prvú časť tejto pomôcky, nezaraďuje sa medzi suché vedecké výklady, ale medzi takzvané commenti spirituali, viažuce sa najmä na tie čiastky predloženého textu, ktoré môžu byť najvhodnejším podkladom pre rozjímavú modlitbu a pre konanie, čo má z nej vyplynúť.
Komentár uvádza niektoré rasové, národnostné a náboženské osobitosti, ako aj krátke zemepisné a dejepisné údaje, ktoré niekedy môžu veľmi sprístupniť zmysel evanjeliového úryvku. Zároveň vykresľuje niektoré vonkajšie i vnútorné rozpoloženia, ktoré ovplyvňovali konanie a slová účinkujúcich osôb.
Aby sa čo najviac spresnil zmysel predloženého evanjeliového textu, komentár ho dáva do súvisu s inými obdobnými miestami Písma, ako aj s analógiou viery, čiže s celkom Božieho zjavenia, ktoré Boh odovzdal svojej Cirkvi ústne i písomne.
Ale komentár má ešte jeden cieľ.
Chce pred naším duchovným zrakom postupne vykresliť obraz Ježiša Krista, Otcovho Syna, ktorého nemôže nemilovať ten, kto sa naňho dôkladnejšie zadíva.
Osožnosť spomínaného komentára závisí, pravdaže, aj od spôsobu, akým sa užíva. Má sa čítať pomaly, s veľkým pokojom a s určitou dávkou obrazivosti, ktorou sa oživujú a dokresľujú v texte uvedené vonkajšie i vnútorné situácie.
Užitočné bude niekedy ho aj prerušiť a vrátiť sa k predloženému evanjeliovému textu alebo aj k jeho paralelným miestam, ktoré predloha takisto uvádza.
Pri používaní komentára sa má predovšetkým uplatniť rozum, pamäť a veľká disciplína vonkajších zmyslov. Tak ako pri každom vážnom štúdiu.
Ďalšia časť predlohy, ktorá nasleduje po komentári, je tu predovšetkým nato, aby pomohla rozjímajúcemu pochopiť počuté alebo prečítané Božie slovo ako Božie oslovenie a aby ho upozornila na tie jeho slová alebo vety, nad ktorými sa treba zvlášť zamyslieť.
Svojou aforistickou povahou vnáša táto časť predlohy do rozjímania určitú zmenu, po ktorej človek prirodzene zatúži všade, kde sa má mysľou dlhšie zdržať pri tom istom náukovom celku. Túto druhú časť treba čítať trochu voľnejšie ako prvú, nie však natoľko, aby sa pritom nepostrehli pointy jednotlivých jej odsekov. Tie treba nájsť a dovtedy sa pri nich zdržať, pokiaľ sú schopné ovplyvňovať náš rozum a cit.
Tretia časť predlohy má byť prípravou osobnej odpovede na Pánovo oslovenie.
Má viesť rozjímajúceho najprv k spytovaniu svedomia, ďalej k rozhodnutiu urobiť alebo zanechať, čo si praje Boh, a konečne k hľadaniu pohnútok, ktoré by mu pomohli premeniť rozhodnutie na činy.
Silnou a vždy pôsobivou pohnútkou je skutočnosť, že Božie slovo sa len preto dostáva k nám, aby ovplyvnilo naše myslenie, naše slová i konanie.
Nikto teda nemôže po jeho vypočutí zostať takým, akým bol predtým.
Aj tu platí, čo o Pánovi povedal Simeon: Prišiel jedným na pád, druhým na pozdvihnutie.
Treba však dodať, že rozhodnutia, ktoré si robíme v tejto tretej časti pod vplyvom Božieho slova, nemajú byť nad naše sily a možnosti. Pánovi ide predovšetkým o našu vernosť.
Aj sám hovorí: Kto bude nad málom verný, tomu časom zveria i viac.
Jedným z prejavov snahy o vernosť je aj písomný záznam toho, čo nám Pán vo svojom slove povedal, ako aj toho, čo sme mu my sľúbili.
Štvrtú časť predlohy tvorí tichá prestávka, v ktorej si rozjímajúci zhodnotí celé svoje stretnutie s Bohom, pripomenie si poznanie, ktoré v ňom získal, vráti sa k citom, ktoré sa v ňom vzbudili, predloží Bohu svoje rozhodnutia a poprosí ho, aby mu ich pomohol uskutočniť. Uvedená krátka modlitba má byť pritom pomôckou.
Takto vyzerá v skratke predloha, ktorú tu podávame a odporúčame na základe niekoľkoročnej skúsenosti. Veríme, že Pán požehná úsilie tých, ktorí ju tvorili, a vypočuje ich prosby, aby tí, ktorí ju budú užívať, mali z nej čo najviac duchovného osohu.
Tým však neprestávame žiť vo svete, kde sme vystavení najrozličnejším nástrahám.
Od rána do večera, po celý deň.
A každý deň.
Nie náhodou.
Zámerne.
Svet to tak chce.
A Boh to dopúšťa.
Kvôli našej výchove.
Preto ani Ježiš, náš Pán, nežiada Otca, aby vzal jeho učeníkov zo sveta. Len o to ho prosí, aby ich uchránil od takého myslenia,
ktoré sa protiví Božiemu a ktoré sa svet všemožne snaží do nich dostať.
Aby sa svetu tento zámer podaril, hľadá, ako by naplnil naše oči svojimi obrazmi, naše uši svojimi slovami a srdcia svojimi túžbami.
Ale pri tomto obliehaní nás Boh nenecháva samých.
Stále je s nami ako jemný poradca a nevtieravý pomocník.
Učí nás, čo máme robiť, povzbudzuje nás, a kde treba, aj bráni.
No nikdy nie proti našej vôli.
Vždy len natoľko, nakoľko mu to dovolíme, nakoľko to my chceme.
Jedno je však isté, že veľmi túži po tom, aby sme srdcom, svojou mysľou i svojimi skutkami len jemu patrili.
Ale aj svet by nás chcel mať celých pre seba.
A tak sa stávame predmetom trvalého a veľmi tuhého zápasu týchto dvoch mocností.
No nielen predmetom.
Aj dejiskom.
Lebo tento zápas sa odohráva v nás. A v nás sa aj rozhoduje, kto v tomto zápase zvíťazí – Boh alebo svet.
Keď náš Pán Ježiš Kristus hovorí o výsledkoch týchto každodenných a celoživotných bojov, smutne poznamenáva: Veľa je tých,
čo idú širokou cestou, cestou sveta, a málo tých, čo nastupujú na tú úzku a strmú, ktorou sa ide k Bohu.
Čo nasleduje, je náčrtok jednej stratégie, jedného spôsobu, ako čeliť útokom sveta a ako nad ním víťaziť.
Cirkev cez stáročia vyskúšala a odobrila už veľa takýchto spôsobov.
My na základe skúseností podávame a odporúčame ten, ktorý spočíva v častom, pravidelnom, spoločnom a do určitej miery
pripravenom prijímaní Božieho slova.
Prečo hovoríme: v častom?
Na túto otázku odpovedá žalmista slovami: „Blažený človek, čo... o (Pánovom) zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas...“ (Ž 1, 1 – 3).
A prečo odporúčame pravidelný styk s Božím slovom?
Najprv preto, že Božie slovo je našou základnou duchovnou stravou, ktorej prijímanie sa nemôže bez rizika regulovať našimi chuťami alebo nechuťami.
A potom aj preto, že je pre nás podkladom pre každodennú modlitbu. A slovo „každodenný“ znamená toľko ako „pravidelný“.
Ak hovoríme, že počúvanie Božieho slova má byť i spoločné, tým nechceme povedať, že by sa nemohlo konať aj individuálne. Ako spoločné ho odporúčame v tom význame, že pri jeho prijímaní používame spoločnú predlohu, dôležitú najmä dnes, keď sa kresťania stále viac dostávajú do diaspory.
Spoločnou predlohou sa medzi veriacimi, roztrúsenými pomedzi svet, vytvára vedomie užšej spolupatričnosti a pri náhodných alebo i naplánovaných stretnutiach im dáva príležitosť povedať si, kto ako pochopil tú stať z Písma, ktorá pripadá na ten deň, a tým si ju vzájomne aj objasniť.
Veľmi pomáha, ak sa Božie slovo podáva do určitej miery pripravené. Preto táto predloha ku každému úryvku posvätného textu pripája krátky komentár, niekoľko podnetov na zamyslenie, návod na uživotnenie a záverečnú zhrňujúcu modlitbu.
Osobitný význam tu má, prirodzene, komentár, keďže podľa slov apoštola Petra nikomu nie je dovolené vykladať si Písmo ľubovoľne.
Niektorí sú proti predlohám.
Vravia, že rozjímajúceho spútavajú, že ho zväzujú.
My hovoríme, že ho iba usmerňujú.
Pomáhajú mu asi tak ako matka dieťaťu, ktoré sa učí chodiť.
Ide teda len o niečo prechodné. Hoci treba aj to pripomenúť, že užitočná samostatnosť v tomto ohľade prichádza obyčajne len veľmi pomaly, a preto pomoc tejto príručky môže zostať aktuálnou aj pomerne dlhý čas.
Spomínaný komentár, ktorý tvorí prvú časť tejto pomôcky, nezaraďuje sa medzi suché vedecké výklady, ale medzi takzvané commenti spirituali, viažuce sa najmä na tie čiastky predloženého textu, ktoré môžu byť najvhodnejším podkladom pre rozjímavú modlitbu a pre konanie, čo má z nej vyplynúť.
Komentár uvádza niektoré rasové, národnostné a náboženské osobitosti, ako aj krátke zemepisné a dejepisné údaje, ktoré niekedy môžu veľmi sprístupniť zmysel evanjeliového úryvku. Zároveň vykresľuje niektoré vonkajšie i vnútorné rozpoloženia, ktoré ovplyvňovali konanie a slová účinkujúcich osôb.
Aby sa čo najviac spresnil zmysel predloženého evanjeliového textu, komentár ho dáva do súvisu s inými obdobnými miestami Písma, ako aj s analógiou viery, čiže s celkom Božieho zjavenia, ktoré Boh odovzdal svojej Cirkvi ústne i písomne.
Ale komentár má ešte jeden cieľ.
Chce pred naším duchovným zrakom postupne vykresliť obraz Ježiša Krista, Otcovho Syna, ktorého nemôže nemilovať ten, kto sa naňho dôkladnejšie zadíva.
Osožnosť spomínaného komentára závisí, pravdaže, aj od spôsobu, akým sa užíva. Má sa čítať pomaly, s veľkým pokojom a s určitou dávkou obrazivosti, ktorou sa oživujú a dokresľujú v texte uvedené vonkajšie i vnútorné situácie.
Užitočné bude niekedy ho aj prerušiť a vrátiť sa k predloženému evanjeliovému textu alebo aj k jeho paralelným miestam, ktoré predloha takisto uvádza.
Pri používaní komentára sa má predovšetkým uplatniť rozum, pamäť a veľká disciplína vonkajších zmyslov. Tak ako pri každom vážnom štúdiu.
Ďalšia časť predlohy, ktorá nasleduje po komentári, je tu predovšetkým nato, aby pomohla rozjímajúcemu pochopiť počuté alebo prečítané Božie slovo ako Božie oslovenie a aby ho upozornila na tie jeho slová alebo vety, nad ktorými sa treba zvlášť zamyslieť.
Svojou aforistickou povahou vnáša táto časť predlohy do rozjímania určitú zmenu, po ktorej človek prirodzene zatúži všade, kde sa má mysľou dlhšie zdržať pri tom istom náukovom celku. Túto druhú časť treba čítať trochu voľnejšie ako prvú, nie však natoľko, aby sa pritom nepostrehli pointy jednotlivých jej odsekov. Tie treba nájsť a dovtedy sa pri nich zdržať, pokiaľ sú schopné ovplyvňovať náš rozum a cit.
Tretia časť predlohy má byť prípravou osobnej odpovede na Pánovo oslovenie.
Má viesť rozjímajúceho najprv k spytovaniu svedomia, ďalej k rozhodnutiu urobiť alebo zanechať, čo si praje Boh, a konečne k hľadaniu pohnútok, ktoré by mu pomohli premeniť rozhodnutie na činy.
Silnou a vždy pôsobivou pohnútkou je skutočnosť, že Božie slovo sa len preto dostáva k nám, aby ovplyvnilo naše myslenie, naše slová i konanie.
Nikto teda nemôže po jeho vypočutí zostať takým, akým bol predtým.
Aj tu platí, čo o Pánovi povedal Simeon: Prišiel jedným na pád, druhým na pozdvihnutie.
Treba však dodať, že rozhodnutia, ktoré si robíme v tejto tretej časti pod vplyvom Božieho slova, nemajú byť nad naše sily a možnosti. Pánovi ide predovšetkým o našu vernosť.
Aj sám hovorí: Kto bude nad málom verný, tomu časom zveria i viac.
Jedným z prejavov snahy o vernosť je aj písomný záznam toho, čo nám Pán vo svojom slove povedal, ako aj toho, čo sme mu my sľúbili.
Štvrtú časť predlohy tvorí tichá prestávka, v ktorej si rozjímajúci zhodnotí celé svoje stretnutie s Bohom, pripomenie si poznanie, ktoré v ňom získal, vráti sa k citom, ktoré sa v ňom vzbudili, predloží Bohu svoje rozhodnutia a poprosí ho, aby mu ich pomohol uskutočniť. Uvedená krátka modlitba má byť pritom pomôckou.
Takto vyzerá v skratke predloha, ktorú tu podávame a odporúčame na základe niekoľkoročnej skúsenosti. Veríme, že Pán požehná úsilie tých, ktorí ju tvorili, a vypočuje ich prosby, aby tí, ktorí ju budú užívať, mali z nej čo najviac duchovného osohu.
O AUTOROVI>
Ján Augustín Beňo SDB
Ján Augustín Beňo sa narodil 12. októbra 1921 v malej dedinke Prestavlky neďaleko mesta Žiar nad Hronom (v tom čase Svätý Kríž nad Hronom) ako tretie zo šiestich detí v chudobnej veriacej roľníckej rodine. Ako štrnásťročný odišiel z rodiska študovať k saleziánom. V roku 1951 ho v Rožňave tajne vysvätil za kňaza biskup Mons. Róbert Pobožný.
V rokoch 1950 – 1953 bol internovaný v pomocných technických práporoch na viacerých miestach v Česku i na Slovensku. Po prepustení pracoval v civilnom zamestnaní vo Zvolene a rozvíjal tajný apoštolát medzi saleziánskymi klerikmi i laikmi. V roku 1956 ho odsúdili na viacročné väzenie. V roku 1959 bol prepustený na slobodu a žil so svojou mamou v malom domčeku v Prestavlkoch, ktorý si sám postavil. Verejnú pastoráciu mu štátne úrady umožnili až v roku 1969. Do roku 1971 pôsobil najprv ako výpomocný duchovný v Prestavlkoch a potom ako kaplán v Topoľčanoch a Jacovciach. Intenzívne prežíval Druhý vatikánsky koncil, jeho dokumenty učil poznávať aj iných a uvádzal ich do praxe. Keď ho zbavili štátneho súhlasu a vylúčili z pastorácie, ani trochu ho to neznechutilo. V 70. rokoch mal na starosti formáciu saleziánskeho dorastu. Ďalej pracoval s mládežou a rodinami v duchu don Boscovho preventívneho systému, a to aj s pomocou kňazov, ktorým bol podobne odobratý štátny súhlas na verejnú pastoráciu, a s pomocou slobodných apoštolských laičiek. Pre prácu s rodinami, so schválením pápeža svätého Jána Pavla II., tajne vychovával kňazov, lebo bol presvedčený, že „rodina je prvou a najdôležitejšou cestou pre Cirkev“.
V roku 1991 bol rehabilitovaný.
Salezián don Ján Augustín Beňo je v cirkevnom prostredí na Slovensku a v strednej i východnej Európe všeobecne známou osobnosťou. Je zakladateľom hnutia Nazaret, ktoré napomáha rozvoj rodín, rozlišovanie a sprevádzanie povolaní, najmä kňazských, ako aj tvorbu a rozširovanie komunikačných prostriedkov ako pomôcok evanjelizácie a katechizácie v rodinách. Toto hnutie vzniklo a rozvíjalo sa ako ojedinelé v krajinách strednej a východnej Európy.
Publikoval pod viacerými pseudonymami a iniciálami ako Jean Dubois; J. A. Dubois; Mon Calepin; Silvester Bajan; Tacuino Secondo; A. Faudenom; Giovanni Vialupi; V. Bianco; J. A. B. Je autorom asi 50 menších i väčších pôsobivých textov (niektoré vyšli aj knižne, niektoré ostali v samizdatovej podobe), zameraných na duchovnú obnovu, apoštolát, pastoráciu a rodinnú výchovu. V čase komunistickej totality jeho diela vydávali v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme obetaví saleziánski spolubratia a slovenskí kňazi pôsobiaci v zahraničí.
V práci Ako ľudia žijú. Kurzívkovým tónom o nás všetkých (SÚSCM, Rím 1972) podal verné a kritické postrehy o spôsobe života dnešných ľudí, aj o možnosti dosiahnuť, aby títo „dnešní ľudia“ lepšie žili a stali sa lepšími. V podzemnej Cirkvi sa veľmi rozšíril jeho rozsiahly duchovný sprievodca Boh a ja (Zvolen 1954). V rokoch 1968 – 1986 vyšiel v siedmich vydaniach v SÚSCM pod názvom Deň čo deň; posledné 12. vydanie na Slovensku vyšlo v roku 2015. Ide o 292 krátkych rozjímaní na každý deň, najmä pre mladých, ktorí tu našli odpovede na svoje otázky a pochybnosti, aj myšlienky na rôzne náboženské témy (viera, prikázania, sviatosti, cnosti, príklad svätých).
V práci Koncil vatikánsky druhý (Banská Bystrica 1969, 2. vydanie Nitra 1992) podal základné informácie a údaje o koncile a jeho hlavných témach. Poznámky ku koncilovému dekrétu O službe a živote kňazov sa nachádzajú v práci pod názvom Bratia, už je čas (1967). Sú to úprimné aj kritické slová adresované kňazom i ostatným veriacim. V sérii Koncil v živote napísal pútavý komentár k dekrétu O apoštoláte laikov – Áno, Pane... (SÚSCM, Rím 1969), kde vysvetľuje, v čom spočíva pravý apoštolský duch kresťanských laikov v ich životnom prostredí.
V diele Filozofia (dve vydania v SÚSCM, Rím 1968; 3. vydanie Nitra 1991) sa pokúsil podať stručný návod, ako sa dopracovať k správnemu nazeraniu na svet, teda k takej filozofii, ktorá v zásadných otázkach platí pre všetky časy. Svoj pohnutý život, najmä od svojej tajnej vysviacky a ponižujúcej služby „v mundúre pétepáka“, opísal v autobiografii Rehabilitácia (Nitra 1991). Živo a dramaticky v nej zobrazuje životné osudy rehoľníkov po Barbarskej noci (1950), nútené práce i dišputy na náboženské témy vo viacerých vojenských lágroch. Jeho niektoré ďalšie práce: Jeho ruka, dlaň a päsť (Valdice 1958); Zvon a siréna (1945 – 1975), Meč a štít (1953), O výstupe na horu Tábor – Niekoľko poznámok o skupinových duchovných cvičeniach (1970); Rodičia, na slovíčko (SÚSCM, Rím 1984, 2. vydanie Ivanka pri Dunaji 2002); Hovoríme o rodine (SÚSCM, Rím 1986). Osobitnú pozornosť od čias väzenia vo Valdiciach venoval komentáru ku knihe Svätého písma – Pieseň piesní pod názvom Veľpieseň (1956; 2. vydanie Nitra 1991), v ktorej objavoval obdivuhodné odkazy pre vzťah ľudskej duše s Bohom.
Vernosť Druhému vatikánskemu koncilu a potrebu cirkevnej obnovy videl predovšetkým v návrate k Božiemu slovu v jeho osobnom počúvaní a prijímaní, v čom sa dal inšpirovať metódou svätého Františka Saleského. Napísal sériu komentárov k evanjeliám a stal sa priekopníkom v škole každodenného rozjímania nad Božím slovom ako rannej modlitby vhodnej nielen pre kňazov, ale aj laikov v rodinách a bežných zamestnaniach. Okrem už uvedených môžeme spomenúť Počuli sme slovo Pánovo (SÚSCM, Rím 1975, 1978, 1979, na Slovensku posledné 8. vydanie v roku 2018), ktorá sa stala prelomovou v prežívaní duchovnosti na Slovensku v čase komunistickej totality. Medzi jeho ďalšie knihy komentárov a rozjímaní nad evanjeliami patrí Moje slovo je duch a život (2000) a Odrobiny (1995, 2006). Napísal aj sériu duchovných cvičení na aktuálne vieroučné témy. Písaniu komentárov k evanjeliám a službe skupinových duchovných cvičení sa venoval do konca života aj z posledných síl. Niektoré práce vyšli vo viacerých i cudzojazyčných vydaniach. Jeho duchovná tvorba obsahuje aj veľké množstvo zvukových záznamov.
Na otázku, ako prežíva svoj čas, odpovedal: „Napriek rastúcim únavám zo služieb a množiacich sa problémov každý deň sa teším, že zajtra to bude už lepšie… A tak mám stále radosť, ktorá mi dáva účasť na tej poslednej a najkrajšej nádeji.“
Napriek ťažkostiam, ktoré skusoval od vlastných aj od cudzích, zomieral s túžbou, aby v nových okolnostiach „charizma hnutia ostala v Cirkvi živá a užitočná aj novým spôsobom“.
Od svojho invalidného dôchodku v roku 1971 žil vo svojom rodisku v Prestavlkoch, kde aj na sviatok svätého apoštola Matúša ráno 21. septembra 2006 o pol deviatej hodine odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.
Vo svojom testamente napísal: „... ktorým som nejako, či vedome alebo nevedome, ublížil zlým príkladom alebo zlým slovom, prosím, aby aj oni odpustili mne, a prosím, aby si spomínali na mňa pred Pánom Bohom, pred ktorého tvár raz všetci prídeme.“ A pred spolubratmi zdôraznil, že ak niečo dobré urobil, nech je to na slávu Božiu.
V rokoch 1950 – 1953 bol internovaný v pomocných technických práporoch na viacerých miestach v Česku i na Slovensku. Po prepustení pracoval v civilnom zamestnaní vo Zvolene a rozvíjal tajný apoštolát medzi saleziánskymi klerikmi i laikmi. V roku 1956 ho odsúdili na viacročné väzenie. V roku 1959 bol prepustený na slobodu a žil so svojou mamou v malom domčeku v Prestavlkoch, ktorý si sám postavil. Verejnú pastoráciu mu štátne úrady umožnili až v roku 1969. Do roku 1971 pôsobil najprv ako výpomocný duchovný v Prestavlkoch a potom ako kaplán v Topoľčanoch a Jacovciach. Intenzívne prežíval Druhý vatikánsky koncil, jeho dokumenty učil poznávať aj iných a uvádzal ich do praxe. Keď ho zbavili štátneho súhlasu a vylúčili z pastorácie, ani trochu ho to neznechutilo. V 70. rokoch mal na starosti formáciu saleziánskeho dorastu. Ďalej pracoval s mládežou a rodinami v duchu don Boscovho preventívneho systému, a to aj s pomocou kňazov, ktorým bol podobne odobratý štátny súhlas na verejnú pastoráciu, a s pomocou slobodných apoštolských laičiek. Pre prácu s rodinami, so schválením pápeža svätého Jána Pavla II., tajne vychovával kňazov, lebo bol presvedčený, že „rodina je prvou a najdôležitejšou cestou pre Cirkev“.
V roku 1991 bol rehabilitovaný.
Salezián don Ján Augustín Beňo je v cirkevnom prostredí na Slovensku a v strednej i východnej Európe všeobecne známou osobnosťou. Je zakladateľom hnutia Nazaret, ktoré napomáha rozvoj rodín, rozlišovanie a sprevádzanie povolaní, najmä kňazských, ako aj tvorbu a rozširovanie komunikačných prostriedkov ako pomôcok evanjelizácie a katechizácie v rodinách. Toto hnutie vzniklo a rozvíjalo sa ako ojedinelé v krajinách strednej a východnej Európy.
Publikoval pod viacerými pseudonymami a iniciálami ako Jean Dubois; J. A. Dubois; Mon Calepin; Silvester Bajan; Tacuino Secondo; A. Faudenom; Giovanni Vialupi; V. Bianco; J. A. B. Je autorom asi 50 menších i väčších pôsobivých textov (niektoré vyšli aj knižne, niektoré ostali v samizdatovej podobe), zameraných na duchovnú obnovu, apoštolát, pastoráciu a rodinnú výchovu. V čase komunistickej totality jeho diela vydávali v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme obetaví saleziánski spolubratia a slovenskí kňazi pôsobiaci v zahraničí.
V práci Ako ľudia žijú. Kurzívkovým tónom o nás všetkých (SÚSCM, Rím 1972) podal verné a kritické postrehy o spôsobe života dnešných ľudí, aj o možnosti dosiahnuť, aby títo „dnešní ľudia“ lepšie žili a stali sa lepšími. V podzemnej Cirkvi sa veľmi rozšíril jeho rozsiahly duchovný sprievodca Boh a ja (Zvolen 1954). V rokoch 1968 – 1986 vyšiel v siedmich vydaniach v SÚSCM pod názvom Deň čo deň; posledné 12. vydanie na Slovensku vyšlo v roku 2015. Ide o 292 krátkych rozjímaní na každý deň, najmä pre mladých, ktorí tu našli odpovede na svoje otázky a pochybnosti, aj myšlienky na rôzne náboženské témy (viera, prikázania, sviatosti, cnosti, príklad svätých).
V práci Koncil vatikánsky druhý (Banská Bystrica 1969, 2. vydanie Nitra 1992) podal základné informácie a údaje o koncile a jeho hlavných témach. Poznámky ku koncilovému dekrétu O službe a živote kňazov sa nachádzajú v práci pod názvom Bratia, už je čas (1967). Sú to úprimné aj kritické slová adresované kňazom i ostatným veriacim. V sérii Koncil v živote napísal pútavý komentár k dekrétu O apoštoláte laikov – Áno, Pane... (SÚSCM, Rím 1969), kde vysvetľuje, v čom spočíva pravý apoštolský duch kresťanských laikov v ich životnom prostredí.
V diele Filozofia (dve vydania v SÚSCM, Rím 1968; 3. vydanie Nitra 1991) sa pokúsil podať stručný návod, ako sa dopracovať k správnemu nazeraniu na svet, teda k takej filozofii, ktorá v zásadných otázkach platí pre všetky časy. Svoj pohnutý život, najmä od svojej tajnej vysviacky a ponižujúcej služby „v mundúre pétepáka“, opísal v autobiografii Rehabilitácia (Nitra 1991). Živo a dramaticky v nej zobrazuje životné osudy rehoľníkov po Barbarskej noci (1950), nútené práce i dišputy na náboženské témy vo viacerých vojenských lágroch. Jeho niektoré ďalšie práce: Jeho ruka, dlaň a päsť (Valdice 1958); Zvon a siréna (1945 – 1975), Meč a štít (1953), O výstupe na horu Tábor – Niekoľko poznámok o skupinových duchovných cvičeniach (1970); Rodičia, na slovíčko (SÚSCM, Rím 1984, 2. vydanie Ivanka pri Dunaji 2002); Hovoríme o rodine (SÚSCM, Rím 1986). Osobitnú pozornosť od čias väzenia vo Valdiciach venoval komentáru ku knihe Svätého písma – Pieseň piesní pod názvom Veľpieseň (1956; 2. vydanie Nitra 1991), v ktorej objavoval obdivuhodné odkazy pre vzťah ľudskej duše s Bohom.
Vernosť Druhému vatikánskemu koncilu a potrebu cirkevnej obnovy videl predovšetkým v návrate k Božiemu slovu v jeho osobnom počúvaní a prijímaní, v čom sa dal inšpirovať metódou svätého Františka Saleského. Napísal sériu komentárov k evanjeliám a stal sa priekopníkom v škole každodenného rozjímania nad Božím slovom ako rannej modlitby vhodnej nielen pre kňazov, ale aj laikov v rodinách a bežných zamestnaniach. Okrem už uvedených môžeme spomenúť Počuli sme slovo Pánovo (SÚSCM, Rím 1975, 1978, 1979, na Slovensku posledné 8. vydanie v roku 2018), ktorá sa stala prelomovou v prežívaní duchovnosti na Slovensku v čase komunistickej totality. Medzi jeho ďalšie knihy komentárov a rozjímaní nad evanjeliami patrí Moje slovo je duch a život (2000) a Odrobiny (1995, 2006). Napísal aj sériu duchovných cvičení na aktuálne vieroučné témy. Písaniu komentárov k evanjeliám a službe skupinových duchovných cvičení sa venoval do konca života aj z posledných síl. Niektoré práce vyšli vo viacerých i cudzojazyčných vydaniach. Jeho duchovná tvorba obsahuje aj veľké množstvo zvukových záznamov.
Na otázku, ako prežíva svoj čas, odpovedal: „Napriek rastúcim únavám zo služieb a množiacich sa problémov každý deň sa teším, že zajtra to bude už lepšie… A tak mám stále radosť, ktorá mi dáva účasť na tej poslednej a najkrajšej nádeji.“
Napriek ťažkostiam, ktoré skusoval od vlastných aj od cudzích, zomieral s túžbou, aby v nových okolnostiach „charizma hnutia ostala v Cirkvi živá a užitočná aj novým spôsobom“.
Od svojho invalidného dôchodku v roku 1971 žil vo svojom rodisku v Prestavlkoch, kde aj na sviatok svätého apoštola Matúša ráno 21. septembra 2006 o pol deviatej hodine odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.
Vo svojom testamente napísal: „... ktorým som nejako, či vedome alebo nevedome, ublížil zlým príkladom alebo zlým slovom, prosím, aby aj oni odpustili mne, a prosím, aby si spomínali na mňa pred Pánom Bohom, pred ktorého tvár raz všetci prídeme.“ A pred spolubratmi zdôraznil, že ak niečo dobré urobil, nech je to na slávu Božiu.